Druhá kráľov 3:1-27

V osemnástom roku vlády judského kráľa Jošafáta sa stal v Samárii kráľom nad Izraelom Jorám, syn Achába. Vládol dvanásť rokov. Robil to, čo sa nepáči Hospodinovi, nie však až tak ako jeho otec a matka. Odstránil totiž Baalov posvätný stĺp, čo zhotovil jeho otec. No naďalej sa pridŕžal hriechov Nebátovho syna Jarobeáma, ktorý zviedol Izrael na hriech, a nevzdal sa ich. Moábsky kráľ Meša bol chovateľom oviec. Izraelskému kráľovi odvádzal stotisíc jahniat a vlnu zo stotisíc baranov. Hneď po Achábovej smrti sa moábsky kráľ vzbúril proti izraelskému kráľovi. Súčasne vyrazil kráľ Jorám zo Samárie a do boja nasadil celý Izrael. Nato odoslal judskému kráľovi Jošafátovi odkaz: „Moábsky kráľ sa proti mne vzbúril. Nešiel by si so mnou do boja proti Moábsku?“ Ten vyhlásil: „Pôjdem. Som ako ty, môj ľud ako tvoj ľud a moje kone sú ako tvoje kone.“ Spýtal sa: „Ktorou cestou pôjdeme?“ Odpovedal: „Cestou po Edómskej púšti.“ Tak šiel kráľ izraelský, kráľ judský a kráľ edómsky. Po siedmich dňoch obchvatného pochodu zostalo vojsko i dobytok vzadu bez vody. Vtedy izraelský kráľ zvolal: „Beda, Hospodin si privolal troch kráľov, aby ich vydal do moci Moábu!“ Jošafát sa však spýtal: „Nie je tu nejaký Hospodinov prorok, prostredníctvom ktorého by sme si vyžiadali radu Hospodina?“ Jeden zo služobníkov izraelského kráľa odvetil: „Je tu Šafátov syn Elizeus, ktorý bol učeníkom Eliáša.“ Jošafát povedal: „U toho je slovo Hospodina.“ Tak k nemu kráľ izraelský, Jošafát, a kráľ edómsky zašli. Elizeus povedal izraelskému kráľovi: „Čo ma po tebe? Choď si k prorokom svojho otca a k prorokom svojej matky!“ Izraelský kráľ však odvetil: „To nie! Ale Hospodin si privolal týchto troch kráľov, aby ich vydal do moci Moábčanov.“ Elizeus nato povedal: „Akože žije Hospodin zástupov, ktorému slúžim, keby som nebral ohľad na judského kráľa Jošafáta, vôbec by som si ťa nevšimol ani sa na teba nepozrel. Teraz mi však priveďte hudobníka.“ Kým hudobník hral, zmocňoval sa ho Hospodin. Povedal: „Takto vraví Hospodin: ‚Vykop v tomto údolí plno jám.‘ Lebo takto vraví Hospodin: ‚Nezacítite vietor ani neuzriete dážď, a predsa sa toto údolie naplní vodou. Napijete sa vy, vaše stáda i váš dobytok.‘ Hospodinovi sa to však zdá primálo, preto vám vydá do rúk i Moábčanov. Dobyjete všetky opevnené a všetky významnejšie mestá, postínate všetky ovocné stromy, upcháte všetky vodné pramene a všetku ornú pôdu znehodnotíte kameňmi.“ Ráno, keď sa prináša pokrmová obeta, sa zrazu privalila do Edómu voda a zaplavila ten kraj. Keď sa všetci Moábčania dozvedeli, že tí králi tiahnu proti nim do boja, povolali bez výnimky všetkých schopných brancov, ako i starších, a zaujali postavenie na hranici. Skoro ráno, keď vyšlo slnko, uvideli Moábčania pred sebou krvavo sfarbenú vodu. Mysleli si: „Je to krv! Tí králi mali medzi sebou nezhody a navzájom sa pobili. Teraz za korisťou, Moáb!“ Prenikli k izraelskému táboru, ale Izraeliti sa vzchopili a porazili Moábčanov, ktorí sa pred nimi dali na útek. Oni však postupovali a porážali Moábčanov. Mestá zbúrali, všetku ornú pôdu zahádzali potrebnou dávkou kameňa, všetky pramene zasypali a postínali všetky ovocné stromy. Zostal už len Kír-Chareset s múrmi. Prakovníci ho však obkľúčili a dobýjali. Keď moábsky kráľ videl, že sa náporu neubráni, pojal so sebou sedemsto mužov, aby sa s vytasenými mečmi presekal popri edómskom kráľovi, ale nedalo sa. Nato vzal svojho prvorodeného syna, nástupcu trónu, a obetoval ho na hradbách ako spaľovanú obetu. Vtedy proti Izraelu vzplanul hnev, takže museli od neho odtiahnuť a vrátiť sa do vlasti.