Druhý Korinťanom 3:7-18

Ak teda služba smrti vyrytá písmenami do kameňa bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jej jas, aj keď pominuteľný, ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? Ak bola teda služba odsúdenia slávnou, omnoho viac oplýva slávou služba spravodlivosti. Lebo to, čo bolo raz slávne, stratilo svoju slávu pre vznešenejšiu slávu. Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, omnoho slávnejšie je to, čo zostáva. Keď teda máme takúto nádej, vystupujeme s plnou otvorenosťou, nie ako Mojžiš, ktorý si kládol na tvár závoj, aby synovia Izraela nezbadali koniec tej pominuteľnej žiary. Ich myseľ sa však na tom zatvrdila. Až do dnešného dňa totiž ostáva ten istý závoj pri čítaní Starej zmluvy, a nie je odhalený, pretože iba v Kristovi sa odstraňuje. A tak až dodnes, kedykoľvek čítajú Mojžiša, leží na ich srdci závoj. No keď sa hocikto obráti k Pánovi, závoj je odňatý. Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve — a to všetko mocou Pána, ktorý je Duch.