Druhý Korinťanom 2:1-13

Tak som sa totiž sám v sebe rozhodol, že k vám neprídem znova so zármutkom. Veď ak ja zarmútim vás, kto potom poteší mňa, ak nie ten, koho som zarmútil? A toto som vám napísal, aby ma, keď prídem, nezarmútili tí, ktorí by ma mali potešiť. Spolieham sa na vás všetkých, že moja radosť bude radosťou vás všetkých. Písal som vám totiž v hlbokom súžení a úzkosti srdca i s mnohými slzami nie preto, aby ste boli zarmútení, ale aby ste spoznali nesmiernu lásku, ktorú k vám prechovávam. Ak teda niekto spôsobil zármutok, nezarmútil mňa, ale aspoň sčasti — nechcem zveličovať — zarmútil aj vás všetkých. Takému stačí trest, ktorého sa mu dostalo od väčšiny. Preto mu radšej odpustite a potešte ho, aby ho nezachvátil priveľký zármutok. A preto vás prosím, aby ste mu preukázali lásku. Veď preto som to napísal, aby som poznal, ako sa osvedčíte a či ste vo všetkom poslušní. Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Keď som ja niečo odpustil — ak som mal čo odpúšťať — robím to pred tvárou Krista pre vás, aby nás neoklamal satan, veď jeho zámery poznáme. Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi v Pánovi otvárali dvere, môj duch nemal pokoja, lebo som tam nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska.