Druhá kroník 20:5-13

Jošafát si zastal v zhromaždení Júdovcov a Jeruzalemčanov v Hospodinovom dome pred Novým nádvorím a zvolal: „Hospodin, Bože našich otcov, či nie si Bohom na nebi a či nevládneš nad kráľovstvami všetkých národov? V tvojej ruke je moc a sila, nikto ti nemôže vzdorovať. Bože náš, či si nevyhnal spred svojho izraelského ľudu obyvateľov tejto krajiny a či si ju navždy nedal potomstvu svojho priateľa Abraháma? V nej sa usadili a postavili v nej svätyňu tvojmu menu. Povedali si: ‚Ak sa vyskytne nejaké zlo: meč súdu, mor či hlad a my predstúpime pred tento dom a pred teba — lebo v tomto dome prebýva tvoje meno — a budeme vo svojom trápení volať k tebe, ty nás vypočuješ a zachrániš.‘ Teraz sú tu Ammónčania, Moábčania a obyvatelia seírskeho pohoria, cez územie ktorých si Izraelu nedovolil prejsť, keď prichádzal z Egypta, ale sa im vyhol a nevyhubil ich. Ako sa nám len odplácajú! Prišli nás vyhnať z tvojho vlastníctva, ktoré si nám pridelil. Bože náš, či ich nebudeš súdiť? Veď my sami nevládzeme vzdorovať tomuto úžasnému davu, ktorý tiahne proti nám, ani nevieme, čo si počať, k tebe upierame svoj zrak.“ Všetci Júdovci stáli pred Hospodinom i so svojimi malými deťmi, ženami a synmi.