Prvá kráľov 3:16-28

Raz prišli ku kráľovi dve neviestky a posadili sa pred neho. Jedna povedala: „Ó, pane môj, ja a táto žena bývame v jednom dome. Ja som pri nej v dome porodila. Na tretí deň po mne porodila aj táto žena. Boli sme samy. Okrem nás dvoch nebol s nami v dome nikto iný. Syn tejto ženy však v noci zomrel, lebo ho priľahla. O polnoci, kým tvoja služobnica spala, ona vstala, odtiahla mi od boku syna a uložila si ho do lona. Svojho mŕtveho syna však vložila mne do lona. Keď som ráno vstala nadojčiť si syna, bol už mŕtvy. Ráno som si ho lepšie prezrela a zistila som, že to nie je môj syn, ktorého som porodila.“ Druhá žena však tvrdila: „To nie! Môj syn je ten živý a tvoj syn ten mŕtvy.“ Táto zase vravela: „Čoby! Tvoj syn je ten mŕtvy a môj syn ten živý.“ Tak sa hádali pred kráľom. Kráľ uvažoval: „Táto tvrdí: ‚Tento živý je môj syn a ten mŕtvy tvoj.‘ Tamtá zase hovorí: ‚To nie! Tento mŕtvy je tvoj a ten živý môj.‘“ Kráľ prikázal: „Doneste mi meč!“ Priniesli meč pred kráľa. Nato povedal kráľ: „Rozotnite to živé dieťa na dvoje a dajte polovicu jednej i druhej!“ Tu zvolala žena, ktorej ten živý syn patril. Kráľovi povedala, pretože sa v nej ozval materinský súcit k vlastnému synovi: „Pane môj, dajte jej to živé dieťa a nezabíjajte ho!“ Tá druhá však povedala: „Rozotnite ho, nech nebude ani moje, ani tvoje!“ Kráľ rozhodol: „Živé dieťa dajte tejto a nezabíjajte ho! Ona je jeho matka.“ Keď sa celý Izrael dozvedel o rozsudku, ktorý vyniesol kráľ, vážili si kráľa, lebo videli, že pri výkone práva je v ňom Božia múdrosť.