Šalamún vstúpil do príbuzenstva s faraónom, egyptským kráľom. Vzal si za ženu faraónovu dcéru a priviedol ju do Dávidovho mesta, kým nedokončil výstavbu svojho paláca, Hospodinovho chrámu a hradieb okolo Jeruzalema. Ľud však prinášal obety na výšinách, lebo dovtedy nebol ešte vybudovaný dom Hospodinovmu menu. Šalamún miloval Hospodina. Riadil sa ustanoveniami svojho otca Dávida, ale prinášal a pálil kadidlo na výšinách.
Raz prišiel kráľ obetovať do Gibeónu, lebo to bola najvýznamnejšia výšina. Na tamojšom oltári obetoval Šalamún tisíc spaľovaných obiet. V Gibeóne sa mu v noci vo sne zjavil Hospodin. Boh mu povedal: „Žiadaj si, čo ti mám dať!“ Šalamún odpovedal: „Ty si preukázal veľkú priazeň svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, lebo chodil pred tebou verne, správal sa k tebe spravodlivo a čestne. Zachoval si mu túto veľkú priazeň, keď si mu dal syna, ktorý dnes sedí na jeho tróne. Nuž teda, Hospodin, môj Bože, ty si ustanovil svojho služobníka za kráľa po mojom otcovi Dávidovi. Ja som však mladý muž a neviem vládnuť. Tvoj služobník žije medzi tvojím ľudom, ktorý si si vyvolil, ľudom takým početným, že ho nemožno pre množstvo spočítať ani zrátať. Obdaruj svojho služobníka schopnosťou spravovať tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Kto by inak mohol spravovať tento taký mohutný ľud?!“ Pánovi sa páčilo, že si Šalamún práve toto žiadal. Boh mu povedal: „Pretože si žiadal toto, a nie dlhý vek, ani bohatstvo, ani život svojich nepriateľov, ale si si žiadal rozvahu pri spravovaní, urobím teda podľa tvojich slov. Dávam ti múdre a rozvážne srdce, takže tebe podobnému nebolo pred tebou a nebude ani po tebe. Dám ti aj to, o čo si nežiadal: bohatstvo a slávu, aby sa ti po celý život nikto spomedzi kráľov nevyrovnal. Ak budeš chodiť po mojich cestách, zachovávať moje ustanovenia a moje príkazy, ako to robil tvoj otec Dávid, predĺžim ti aj vek.“ Nato sa Šalamún prebudil. Bol to iba sen. Potom odišiel do Jeruzalema, zastal pred archou Pánovej zmluvy, priniesol spaľované obety i obety spoločenstva a pre všetkých svojich služobníkov pripravil hostinu.
Raz prišli ku kráľovi dve neviestky a posadili sa pred neho. Jedna povedala: „Ó, pane môj, ja a táto žena bývame v jednom dome. Ja som pri nej v dome porodila. Na tretí deň po mne porodila aj táto žena. Boli sme samy. Okrem nás dvoch nebol s nami v dome nikto iný. Syn tejto ženy však v noci zomrel, lebo ho priľahla. O polnoci, kým tvoja služobnica spala, ona vstala, odtiahla mi od boku syna a uložila si ho do lona. Svojho mŕtveho syna však vložila mne do lona. Keď som ráno vstala nadojčiť si syna, bol už mŕtvy. Ráno som si ho lepšie prezrela a zistila som, že to nie je môj syn, ktorého som porodila.“ Druhá žena však tvrdila: „To nie! Môj syn je ten živý a tvoj syn ten mŕtvy.“ Táto zase vravela: „Čoby! Tvoj syn je ten mŕtvy a môj syn ten živý.“ Tak sa hádali pred kráľom. Kráľ uvažoval: „Táto tvrdí: ‚Tento živý je môj syn a ten mŕtvy tvoj.‘ Tamtá zase hovorí: ‚To nie! Tento mŕtvy je tvoj a ten živý môj.‘“ Kráľ prikázal: „Doneste mi meč!“ Priniesli meč pred kráľa. Nato povedal kráľ: „Rozotnite to živé dieťa na dvoje a dajte polovicu jednej i druhej!“ Tu zvolala žena, ktorej ten živý syn patril. Kráľovi povedala, pretože sa v nej ozval materinský súcit k vlastnému synovi: „Pane môj, dajte jej to živé dieťa a nezabíjajte ho!“ Tá druhá však povedala: „Rozotnite ho, nech nebude ani moje, ani tvoje!“ Kráľ rozhodol: „Živé dieťa dajte tejto a nezabíjajte ho! Ona je jeho matka.“ Keď sa celý Izrael dozvedel o rozsudku, ktorý vyniesol kráľ, vážili si kráľa, lebo videli, že pri výkone práva je v ňom Božia múdrosť.
Aplikácia Biblia
Aplikácia Biblia pre deti
