Nato kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem? Ale to bolo, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti a zhliadol si na mňa ako na človeka, ktorého povyšuješ, Pane, Bože. Čím by mohol Dávid ešte prispieť k tvojej sláve? Veď ty poznáš svojho sluhu! Pane, kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec; chcel si zjaviť všetky veľké veci. Pane, tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha. A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud; chcel si si urobiť veľké a obávané meno a chcel si vyhnať národy spred svojho ľudu, ktorý si vykúpil z Egypta. Svoj ľud, Izrael, si urobil svojím ľudom naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom. A teraz, Pane, nech sa naveky splní slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome, a urob tak, ako si hovoril! Nech tvoje meno trvá a preslávi sa naveky! A budú hovoriť: Pán zástupov, Boh Izraela, je Bohom nad Izraelom. A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý. Lebo ty, môj Bože, dal si svojmu sluhovi zjavenie, že mu vybuduješ dom. Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa pred tebou. A teraz, Pane, ty si Boh, ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie. A teraz si začal žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou. Keď ho ty, Pane, požehnáš, bude požehnaný naveky.“
Aplikácia Biblia
Aplikácia Biblia pre deti
